Viete, kto je prezidentom Švajčiarska?

This article has been translated into Slovak by Jakub Rafay. The English original has been published by the Foundation for Economic Education (FEE) and can be found here. This article was originally published by the Institute of Economic and Social Studies in Slovakia here.

Tak ak vás to azda zaujíma alebo či vás čaká vedomostná súťaž – tam by sa to meno mohlo hodiť -, švajčiarska prezidentka sa volá Doris Leuthardová. Ako je možné, že na medzinárodnom javisku tak známy štát má v čele tak neznámu postavu?
Viete, kto je prezidentom Švajčiarska?

Založenie švajčiarskej konfederácie nie je spojené s bojom o moc

V časoch, keď Európa bola rozorvaná bojmi o moc alebo náboženskými konfliktami, ako bola napríklad tridsaťročná vojna v rokoch 1618 až 1648, predstavovalo (pôvodných) osem kantónov Starej švajčiarskej konfederácie už od 14. storočia mikrokozmos mieru a blahobytu. Jednotlivé kantóny sa po náboženskej stránke líšili, ale radšej sa zhodli na zmluve o vzájomnej vojenskej podpore pre zachovanie neutrality a mieru v celom regióne. Svätá ríša rímska spoločenstvu kantónov zaručila ríšsku bezprostrednosť, čo znamená, že mohlo fungovať nezávisle na Svätej ríši rímskej, ale pritom zostávalo jej súčasťou. Kým európska šľachta vyberala obrovské dane na financovanie zdĺhavých vojen, život vo Švajčiarsku by sa dal označiť za pobyt v prvom naozajstnom daňovom raji. V každom ohľade v porovnaní s rozvratom vo zvyšku Európy sa rozdiely medzi kantónmi javili ako nepodstatné.

Náboženské odlišnosti vo Švajčiarsku neskôr zosilneli a viedli ku bitkám medzi katolíckymi a protestantskými kantónmi. Každá z bitiek mala svojich víťazov, ale nikto nedokázal nastoliť skutočnú zmenu režimu, pretože kantóny boli príliš rôznorodé na to, aby sa dali riadiť. Správne orgány kantónov odmietali vzájomnú spoluprácu. Zhodli sa na jedinej zahraničnej politike – na neutralite, ktorá ich napokon zachránila pred vojnou.

V roku 1798 napadla Konfederáciu francúzska revolučná armáda, založila centralizovanú Helvétsku republiku, zrušila suverénnosť kantónov, feudálne práva a vyhlásila kantóny za správne obvody po vzore Francúzska. Francúzske “budovanie štátu” po piatich rokoch zlyhalo, pretože obyvateľstvo sa vzpieralo všetkému centralizačnému úsiliu. Helvétska republika nebola kompatibilná so švajčiarskou mentalitou – jej obyvateľstvo trvalo na tom, aby vládne rozhodnutia vznikali nie na úrovni federácie, ale na úrovni kantónov.

Centralizácia a švajčiarska občianska vojna

Po desaťročiach vzdorovania centralizácii moci ukončila odvekú švajčiarsku otázku legitímnosti federálnej vlády občianska vojna. Vojna vypukla v roku 1847 a stálo v nej sedem konzervatívnych, katolíckych kantónov (Sonderbund), ktoré odmietali centralizáciu moci a povstali proti Konfederácii založenej v roku 1814. Nasledovala jedna z najpozoruhodnejších vojen v dejinách sveta – 78 mužov federálnej armády bolo zabitých a 260 zranených. Spolok Sonderbund bol zrušený a v roku 1848 sa Švajčiarsko stalo štátom, ktorým zostáva aj dnes.

9724394325_7d9c78ae68_o

Zamyslite sa nad tým. Boj Švajčiarov (ktorý sa prejavoval neuveriteľným nedostatkom násilia v porovnaní s ostatnými konflikty) sa týkal čisto nesúhlasu s centralizáciou moci a skeptického pohľadu na dodržiavanie povinností tak veľkého celku. Považujem za potrebné zdôrazniť, že sa bavíme o štáte s rozlohou 41 tisíc kilometrov štvorcových. Výsledkom je relatívne neutrálny štát, ktorý si zachováva vyššiu mieru slobody a prosperity než väčšina európskych národov.

Zámerne impotentný
Najvyšším výkonným orgánom federálnej republiky je Spolková rada. Má sedem členov (každý z nich má na starosť jedno zo siedmich švajčiarskych ministerstiev), ktorých volia obe komory federálneho parlamentu. Jeho členovia sa každý rok striedajú na pozíciách prezidenta a viceprezidenta a ich funkčný mandát trvá štyri roky. Aktuálne rada pozostáva z dvoch sociálnych demokratov, dvoch stredno-pravicových konzervatívcov, dvoch národných konzervatívcov a jednej kresťanskej demokratky (súčasnej prezidentky Doris Leuthardovej).

Hoci bola Spolková rada navrhnutá podľa príkladu Spojených štátov, čo sa federalizmu a práv správnych celkov týka, Švajčiari sa vyhli sústredenia výkonnej moci k jedinej osobe. Je zaujímavé, že Spolková rada má súčasnú podobu už od roku 1848, hoci všetky ostatné európske štáty formu svojej vlády neustále menili (a naďalej menia). Jedinou zmenou rady, ku ktorej došlo, bola úprava takzvanej kúzelnej formule, známej tiež pod názvom švajčiarsky konsenzus. Ide o politický zvyk, podľa ktorého sa sedem kresiel v čele štátu rozdeľuje medzi štyri vládnucej strany. Táto politická dohoda zažila otras s príchodom miliardára, priemyselníka a euroskeptika Christopha Blochera a jeho Švajčiarskej ľudovej strany (okrem toho je po jeho príchode tiež čím ďalej tým menej pravdepodobné, že by Švajčiarsko vstúpilo do Európskej únie).

Rada vystupuje jednotne a väčšina rozhodnutí vzniká na základe konsenzu. Z veľkej časti je to spôsobené tým, že funkcia jeho členov je skôr reprezentatívna ako výkonná, väčšinu moci totiž stále držia kantóny. Rozhodnutia spojené so vzdelávaním a dokonca aj s odvodom daní vznikajú na regionálnej úrovni. Federálna vláda teda nemá právo veta ani na žiadny iný exekutívny zásah, ktorý by mohla využiť.

Švajčiarsky prezident či prezidentka vo verejných politických prejavoch nemá takmer žiadne slovo. Ak teda neviete, ako sa volá nová prezidentka Švajčiarska, nemusíte sa tým trápiť. Nevedia to ani niektorí Švajčiari.

Lokalizmus vo Švajčiarsku funguje

Švajčiarske kantóny v politike majú vyrovnávaciu funkciu – konzervatívne kantóny sa nachádzajú okolo veľkých miest, ako je Zürich, Ženeva alebo Bern. Obyvateľstvo v menších komunitách zavrhuje všetky pokusy o riadenie z hlavného mesta. Následkom toho Švajčiari trvalo odmietajú napríklad návrhy na útlm jadrovej energie.

Spomínané presadzovanie lokalizmu by bolo podstatne zložitejšie, keby nebolo systému priamej demokracie, ktorý je v Konfederácii veľmi rozšírený.

Všetky federálne zákony podliehajú schvaľovaciemu procesu o troch až štyroch krokoch:

  • Odborníci vo federálnej vláde pripravia prvý návrh.
  • Návrh je predstavený veľkému počtu ľudí v prieskume verejnej mienky. K návrhu sa môžu vyjadriť vlády kantónov, politické strany a tiež mnoho mimovládnych organizácií a asociácií a predniesť svoje návrhy zmeny.
  • Výsledok je následne predložený špeciálne zostaveným radám oboch komôr federálneho parlamentu. Tie návrh podrobne prediskutujú za zatvorenými dverami a navrhnú zmeny.
  • Voliči majú právo zákon vetovať – ak akákoľvek osoba zhromaždí 50 tisíc občanov, ktorí do troch mesiacov podpíšu žiadosť o vyhlásení referenda, referendum je nutné uskutočniť. Pre úspech zákona v referende stačí, keď ho podporí väčšina voličov, nie väčšina kantónov. Vo Švajčiarsku nie je nijako neobvyklé, keď sa počas roka kvôli zákonom vyhlási cez desať referend.

Referendá predstavujú dôvod, prečo sa politická väčšina rozhodla zahrnúť do vlády aj opozíciu. Ak nedôjde väčšina ku konsenzu, opozícia môže využiť občiansku iniciatívu (referendum) na zvrátenie akéhokoľvek rozhodnutia prijatého na národnej úrovni.

Systém kontroly a vyvažovania prostredníctvom agresívne lokalistických kantónov a priamej demokracie urobil Švajčiarsko veľmi odolným voči rozrastaniu vlády a tiež jednou z mála bášt relatívne slobodného zmýšľania v Európe.


Pictures are Creative Commons.

Thanks for liking and sharing!

About Bill Wirtz

My name is Bill, I'm from Luxembourg and I write about the virtues of a free society. I favour individual and economic freedom and I believe in the capabilities people can develop when they have to take their own responsibilities.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s